Daniela Nemčoková
Druhá šanca na život
Nikto, kto ju predtým poznal, by nepovedal, že sa o to pokúsi. Nikto z tých, čo pomáhali pri jej záchrane neveril, že to prežije. Napriek tomu žije. Vie, že je to jej druhá šanca.
Som obyčajná žena-matka veľkej rodiny. Zoznam autorových rubrík: deti, viera, osobné príbehy, príbehy iných, socializmus, postrehy, Súkromné, Nezaradené
Nikto, kto ju predtým poznal, by nepovedal, že sa o to pokúsi. Nikto z tých, čo pomáhali pri jej záchrane neveril, že to prežije. Napriek tomu žije. Vie, že je to jej druhá šanca.
Pred asi dvadsiatimi rokmi som sa dostala do vážnych zdravotných problémov. Vtedy mi pomohol jeden človek, na to študovaný, a povedal mi niečo o hierarchii vzťahov.
Hrám sa so slovíčkami, ukladám vedľa seba a pritom darí sa mi napísať to, čo treba. A hoci v písaní chytrá som, niekedy nemám slová... Vyjadriť vďaku priateľom čo pomôžu vždy znova. Povzbudiť, pomôcť, podporiť, nie je dnes samozrejmé... Keď smutná som, tak zvládnuť vtip, povedať, čo je zrejmé. Priateľ je čerstvá voda pri prameni nádej. Z dvoch dlaní ti ju podá, a môžeš kráčať ďalej.
Kráčam po ulici v dave ľudských mravcov. Každý niekam smeruje... Niektorí majú spolupútnika, kráčajú s ním smejú sa... len ja som sama...
Nemocnica, gynekologické oddelenie. Na izbe tri ženy. Dve nastávajúce maminy a ja, viacnásobná mama s banálnymi gynekologickými problémami. Ráno nám pridelia ešte jednu pani. Nevieme o nej nič, iba mĺkvo sedí na posteli. O tejto žene bude môj príbeh.
Rozhodla som sa urobiť súkromný prieskum, či platí toto pravidlo. Miesto: 3-izbový panelákový byt na 8. poschodí Predmet výskumu: moje deti Trvanie experimentu: 21 rokov
Je po Vianociach, sneh nikde a prázdniny ešte neskončili. Deti už omrzeli hračky aj televízor a pri počítači nemôžu sedieť celý deň. Čo s nimi? Pomohol by nejaký nápad...
Chcem sa s vami podeliť o niekoľko historiek z raného detstva mojich detí.
Odmalička som túžila byť učiteľkou. Pre nepriazeň doby som sa ňou síce nestala, no vynahrádzam si to pri vlastných deťoch. Chcela som byť tou najlepšou učiteľkou, ktorá naučí všetko i toho posledného hlupáka a bude dávať iba dobré známky. Utópia?
Čo by ste nespravili pre pokojné Vianoce. Ja som napríklad zaviedla toto pravidlo v našej rodine pred rokmi a veľmi sa mi osvedčilo. Teraz ho rok čo rok pripomínajú samé deti.
Poznáte to: Stretnete starú kamošku a hodíte reč o svojich problémoch. Vidíte v jej oku slzu a nechuť o tom hovoriť. Chcete jej pomôcť, ale neviete ako. V tej chvíli vás nič nenapadne – okrem –„ zavolám Ti po Vianociach“ (veď kto by stíhal v predvianočnom zhone). A hoci je už dávno po Vianociach, na kamošku jednoducho zabudnete, lebo si žijete vo svojom svete svojimi problémami, ktoré musíte neustále riešiť. Až vám jedného dňa zazvoní telefón, ktorý vás z tejto letargie poriadne preberie.
Premýšľali ste už, prečo toľko mladých droguje, pije, fajčí, správa sa arogantne alebo agresívne? Akoby strácali zmysel pre pravé hodnoty. Ale prečo? Zamyslela som sa nad tým znovu, keď som si prečítala článok o Mariánovi Kufovi v Katolíckych novinách.