Daniela Nemčoková
Nevšedná ponuka
„Ták, pán Milan, priniesla som vám obed. A nie že zasa zababrete celý stôl,“ hovorím ujovi na vozíčku a obdarím ho úsmevom, aby som osviežila utrpením napáchnutý vzduch tohto sociálneho zariadenia.
Som obyčajná žena-matka veľkej rodiny. Zoznam autorových rubrík: deti, viera, osobné príbehy, príbehy iných, socializmus, postrehy, Súkromné, Nezaradené
„Ták, pán Milan, priniesla som vám obed. A nie že zasa zababrete celý stôl,“ hovorím ujovi na vozíčku a obdarím ho úsmevom, aby som osviežila utrpením napáchnutý vzduch tohto sociálneho zariadenia.
„Keď prišla starká, nechce papať,” hovorí moja dcéra, ktorá práve kŕmi svoju 8-mesačnú dcérku polievočkou. „Čo? Starká už prišla?” Takto reagujem ja, lebo sme čakali na moju mamu. Dcéra vybuchla smiechom.
„Pani, máte rozviazané šnúrky na topánkach,“ osloví ma na ulici starší pán. „Nemám,“ poviem krátko a idem ďalej. Situácia sa zopakuje, keď prechádzam vrátnicou do práce. Ujo esbeeskár mi podá kľúče od mojej „kancelárie“ a povie: „Zaviažte si šnúrky, aby ste sa nepotkli!“ Usmejem sa a odpoviem: „Nie sú rozviazané, len pridlhé.“
Sedím v rýchliku na trase Zvolen - Žilina. Tešila som sa na tieto dve hodinky, ktoré budú len moje. Nikto ma nebude rušiť a ja sa môžem venovať písaniu. Doma si musím ten čas kradnúť, alebo si privstať, keď chcem písať.
Sú to asi tri roky, čo som objavila možnosti internetu. Spočiatku skeptická, potom nadšená a teraz znova skeptická. Je to ako nôž. Úžasný vynález, ktorý nám podstatne uľahčil život, ale zároveň vraždiaci nástroj. Deťom ho preventívne radšej nedovolíme ani vziať do ruky. Je to jednoduché. Dobro a zlo je vo vnútri človeka. Veci sú iba nástroje. Bohužiaľ musíme rátať s tým, že toho zla je akosi viacej. Nasvedčuje tomu môj nedávny zážitok.
Človek je už taký, večne nespokojný. Aj ja som šomrala, že nemám doma chvíľu pokoj pre seba ani cez sviatky. Potom príde jedno ráno a odrazu je všetko inak.
Potrebujete Facebook, aby ste zistili, koľko máte známych? Som skôr introvert a nemôžem sa chváliť zberateľským úspechom na Facebooku . Ale tieto voľby a pohľad z druhej strany stola, ma presvedčil, že poznám nemálo ľudí. A tak sa moje rodné mesto za jeden deň premenilo na veľkú dedinu, kde každý každého pozná.
Ak si niekto myslí, že nezamestnaná matka má nudný život, tak ho musím vyviesť z omylu. Zvlášť, keď má ešte úradom práce schválenú brigádu a veľkú rodinu...
To som fakt netušila, že aj na počítač existuje vodičák a dokonca európsky. Takže som doteraz jazdila „na čierno“? Hm. Nebude trvať dlho a čoskoro budem držať v ruke potrebný doklad, pretože som úspešne absolvovala PC kurz a 6 testov ECDL (chýba mi ešte jeden).
Pracujem ako upratovačka už vyše roka. Nezarobím viac, ako keď som bola na materskej, ale každá korunka pomôže. Mám rada svoju prácu. Stretávam fajn ľudí a aj s kolegyňou si veľmi dobre rozumiem. Je to novopostavená budova, obrovská kancelária amerického typu. Všetko krásne nové a čisté. Niekedy mám pocit, že upratujem upratané a leštím nablískané...
„Ahoj, prečo sedíš ako zmoknuté kura, čo sa stalo?" Pýtam sa kolegyni po príchode do práce. „Mám dnes hrozný deň... Keď ti poviem..." vraví smutne. No zbohom, dnes sa môžem rozlúčiť s každodennou dávkou humoru, ktorú si navzájom uštedrujeme už nejaký čas... Ale vždy to tak nebolo...
„Tutú, tak sa pohni! Nie, zasa ženská za volantom..."poznáte to, milé kolegyne vodičky? Niektorí muži to otvorene pokladajú za katastrofu. Našťastie, mám väčšinou opačné skúsenosti, keď sa muži stavajú skôr do pozície ochrancu a toto na nich tak zbožňujem...
Tak to vám prezradím až na konci článku. Možno to pochopíte aj sami, keď si prečítate môj vianočný príbeh, ktorý sa stal pred 6 rokmi. Pamätám si to úplne presne, lebo v januári sa narodila moja najmladšia dcérka, čiže tie Vianoce sme prežívali v dvojnásobnom očakávaní. A predsa sa stalo niečo neočakávané.
Aj vám sa to stáva, že si niečo naplánujete a potom BUM, niečo zmarí všetky plány. A tak sa pomaly zmierujete s novou situáciou, až kým vás niečo nevytočí a zrazu máte chuť urobiť niečo bláznivé... Takto som sa aj ja tešila na blogerské stretko, kým deti neochoreli. A tak som všetko zrušila a v návale povinností pomaly zabúdala...
Ktorá reč sa učí najľahšie? No predsa materinská. Nikto z nás si už nepamätá, ako sa ju naučil... Ale povedzte, nie je úžasné, ako sa malé „nerozumné" dieťa naučí rozprávať za pomerne krátku dobu? Prečo je potom také ťažké neskôr si osvojiť cudzí jazyk?
Ak sa dá roztiahnuť srdce, tak potom sa dá aj byt. A ako sa rozťahuje srdce? No predsa tak, že doň ukladáte stále nové osoby... Možno si niekto myslí, že srdce a teda aj láska, sa delí, ale je to inak. Ona sa násobí. Neveríte?
Toto je fakt nelogické: Niekto sa topí a ja mu hodím návod na plávanie namiesto záchranného kolesa ... Ale v bežnom živote robíme presne takéto absurdnosti, viem to podľa seba...
Boli sme na dovolenke len 90 km od Benátok. Kto by odolal takémuto pokušeniu...
Niekto chodí k moru aj každý rok a možno ho to už aj nudí...Niekto svoje prvé stretnutie s morom okomentuje: „ Nie je to nič také, že WOW, keď tam už si..." Nikdy predtým som nevidela more, a tak som sa rozhodla splniť si svoj dávny sen a zistiť, čo znamená MORE!
„Ahoj, ocko, ako sa máš? Čo robíš?" „Dobre... Lúštim krížovky." „Mamička ti nechala nejaké peniaze... Nájdeš ich..." „Dobre, pozriem sa tam a ďakujem, že si zavolala!" Obyčajný telefonický rozhovor. Kto mohol v tej chvíli tušiť, že som bola posledná, čo som s ním hovorila...