Kristen mala 17 rokov. Bola študentkou strednej školy. Zažila v živote viacero zlých vecí, na ktoré nedostávala odpovede. Napríklad babkinu smrť, stretnutie s najbiednejšími, spolužiakovu samovraždu, znásilnenie. Ostala so svojimi problémami sama a zaháňala ich žúrkami s kamarátmi, cigaretami a alkoholom. Dostala sa do konfliktu s rodičmi, ktorí jej vlastne chceli pomôcť. Často zvracala, ale nijakú chorobu jej nenašli, lebo to bolo psychosomatického pôvodu. Mama ju zaviedla k psychiatrovi, ktorý jej predpísal lieky. Klamala o tom, že ich užíva a keď sa opäť ukázala v ordinácii, lekár na jej arogantné správanie reagoval: „Len tak pokračuj a nikam to v živote nedotiahneš.”
A tak sa jej problémy nabaľovali, až sa jedného januárového dňa ocitla vonku, kráčajúc neďaleko od domova popri koľajniciach s odporom k životu, ktorý žila. Napadla jej myšlienka, že ak to má urobiť, vlak by to istil, nie je šanca ju zachrániť. Ľahla si na chladné koľajnice chvíľu predtým, ako zbadala vlak. Odrazu si uvedomila, že vlak je nad ňou a vťahuje ju pod seba. Potom zas iná sila ju tlačila k zemi. Keď vlak zastal, stále bola pod ním a cítila veľkú bolesť. Pozrela sa vedľa a pri koľajniciach zbadala niečo biele. Pozrela sa lepšie. Boli to jej nohy. Napriek veľkej bolesti sa vytiahla spod vlaku a oprela sa o múrik. Volala na mamu.
Takto ju našli záchranári. Nechápala, čo s ňou robia. Chcelo sa jej kričať: „Nechajte ma zomrieť!”
Podľa informácie, ktorú neskôr dostala od jedného zo záchranárov, stratila až 4 litre krvi, čo nie je možné prežiť. Do jej záchrany sa zapojili aj policajti. Zastavili dopravu v niekoľkých uliciach, aby mohol pristáť vrtuľník, ktorý ju za 8 minút dopravil do nemocnice. Tam ju ihneď operovali.
Skutočne sa prebrala až po týždni a nepamätala si, ako sa dostala na koľajnice. Prešla ukrutnými bolesťami. Liečila sa na psychiatrii, lebo jej tvrdili, že sa pokúsila o sebevraždu. Pamäť sa jej pomaly vracala a ona musela prijať fakt, že si zato môže sama.
Nasledovala rehabilitácia a potom ďalšia operácia, aby jej mohli dať protézy. Lekári ju pripravovali nato, že aj keď bude môcť chodiť, bolestí sa nikdy nezbaví.
Od začiatku bola pri nej milujúca rodina a priatelia a vtedy si uvedomila, aký mala dobrý život predtým. Teraz sa musela naučiť žiť bez nôh. Pomohla jej vlastná húževnatosťa viera v Boha. A samozrejme viacero správnych ľudí.
Kristen dnes už vie,že chce túto šancu od života využiť. Má svoje plány.
Zvyká si na nové protézy, ktoré chce nosiť stále. Dokončiť vysokú školu a venovať sa mládeži. Založila dobrovoľnícku organizáciu Most k tebe a angažuje sa v nej, aby pomáhala iným, čo zápasia s podobnými problémami, ako ona. Je obľúbenou prednášateľkou na amerických vysokých školách a v rôznych spoločenstvách.
Raz sa chce vydať, mať deti a získať doktorát. No najviac zo všetkého túži byť v božej blízkosti a plniť jeho vôľu.
Odporúča:
„Samovražda nie je riešenie. Je veľa dôvodov, prečo žiť. Neprestávaj bojovať. Prosím, nevzdávaj sa. Požiadaj o pomoc. Nebudeš to ľutovať. Boh ti môže do srdca vliať nádej, tak ako ju vlial mne a mnohým iným.”(Kristen Jane Andersonová - Život napriek mojej vôli)