Večer mi vôbec nič nebolo a ráno ma zobudili ukrutné bolesti v krčnej chrbtici. Nemohla som si nájsť miesto, ani hlavou otáčať. Pravá ruka mi tŕpla a mala som závrate.
Vedela som, že lieky od bolesti, či už boli biele alebo ružové, mi pomôžu len na chvíľu a že musím ísť k lekárovi. Tak som sa začala s trápením obliekať, ale bez manželovej pomoci by som to nezvládla.
Čakáreň bola plná a mňa napadlo, ako som už dávnejšie písala na blog článok „Ak vás nebolí hlava ani krk, choďte k lekárovi." A to som ešte netušila, že po hodinovom čakaní bude ešte naháňačka odborných lekárov po celom meste, pretože málokomu sa chcelo pracovať deň pred Silvestrom.
Napokon sme našli zastupujúcu neurologičku, ktorá však bola taká chorá, že posielala objednaných pacientov domov. Vybavovala len akútne stavy. Mňa si nechala nakoniec. Napriek vlastnej chorobe ma dôkladne vyšetrila a zhodnotila, že najlepšie ma dajú dokopy v nemocnici. Potom mi ešte pomohla s obliekaním, odprevadila ma ku dverám a zaželala mi skoré uzdravenie.
A tak sa začala moja dovolenka na nemocničnom oddelení neurológie. Keď som videla tie ťažké stavy ležiacich pacientov, bola som rada, že som na tom relatívne dobre. Po opakovaných infúziách, liekoch a injekciách mi ťažkosti ustupovali.
Ja som bola odrazu v nezvyčajnej situácii, lebo som mala celučký deň na starosti len jednu osobu, teda seba. Mohla som čítať a písať do chuti. Je to trochu hlúpe, ale splnil sa mi sen.
Neprekážalo mi ani, že neoslávim Silvestra tak, ako som si predstavovala. V ten deň ma prišli z domu navštíviť úplne všetci. A to bol predsa krajší zážitok, ako šampanské, telka a nejaké „delobuchy".
Ďalšou pozitívnou skúsenosťou pre mňa bolo sledovať príbuzných, čo prišli navštíviť moje spolupacientky na izbe. Boli to staršie panie a ich deti sa o ne starali s takou láskou, že ma to dojímalo. Utrpenie blízkych nás nerobí chladnými, robí nás ľudskejšími - a to je dobre.
Obdivuhodní boli aj sanitári. Ani od jedného som nepočula škaredé slovo. Rozprávali sa s pacientmi milo, až infantilne. Na izbe bola jedna pani po porážke, kvôli ktorej sme sa nevyspali, lebo každú chvíľu si pýtala misu. Privolaný sanitár prišiel zakaždým a znova a znova ju, bez náznaku mrzutosti, obslúžil , hoci to bolo možno aj desaťkrát za noc a z toho päťkrát zbytočne.
Po mnohých skúsenostiach z nemocníc sa mi aj sestričky zdali akési milé. Nemenilo to však nič na mojom rozhodnutí vrátiť sa čím skôr domov. Veď namiesto vysnívaného jedného dňa voľna som mala päť.
A odrazu som sa tešila na povinnosti, ktoré ma doma čakali. Hlavne, že sa môžem hýbať a vládzem ešte robiť. Veď nie každý má takéto šťastie.
