My sme chceli hneď na začiatku 4-izbový byt, veď sme plánovali veľkú rodinu. Ale mali sme vtedy len jedno dieťa, i keď druhé už bolo na ceste, a tak sme dostali 3-izbový...
Sprvu sme mali miesta dosť, ale keď prišlo druhé, tretie, štvrté dieťa, začalo nám byť trochu tesno. Deti potrebovali svoj priestor hlavne na učenie a keďže sme mali skóre 2:2 (dve dievčatá, dvaja chlapci), riešenie nebolo až také ťažké. Detskú izbu dostali chlapci a spálňu dievčatá. Nebolo ani treba prikupovať postele, len písacie stolíky. My sme sa s manželom presťahovali do obývačky. Táto izba bola najväčšia a využívala sa skoro stále.
A takto by sme si žili spokojne možno aj do dôchodku, kým tento pokoj nenarušila správa o novom nájomníkovi, ktorému zatiaľ postačovala malá, ale útulná izbička v mojom brušku. Ale čo potom? Žiadnu paniku, obývačka bola pomerne veľká a detská postieľka tam ešte po menších úpravách vošla.
Na príchod súrodenca sa tešili všetky deti . Bolo to po ôsmych rokoch, čiže boli už pomerne veľké. A keď sa k nám nasťahoval malý chlapček priamo z pôrodnice, akoby ten náš malý bytík ožil. Všetci sa starali o bábätko a nevadili im ani menšie obmedzenia, ktoré z toho vyplývali... Vtedy som mala chuť vykričať do celého sveta: „Ženy, nebojte sa prijať ďalšie dieťa, hoci aj po rokoch, nebudete chudobnejšie, ale bohatšie!"
Po čase sme potrebovali riešiť, kde dáme ďalšiu veľkú posteľ pre neho. Rozhodli sme sa prehodiť detskú izbu s obývačkou, aby mali chalani viac miesta. Ibaže sedačka sa nám nezmestila, tak sme predali starú a kúpili novú - rohovú, bez kresiel. Takto nám to všetko sadlo na centimeter presne.
S týmto riešením boli všetci spokojní... Ale hádajte dokedy? Kým sa neprihlásil ďalší nájomník... Nájde sa miesto ešte pre jedného? (Pripomína mi to rozprávku Domček, domček, kto v tebe býva :D) Pravdupovediac, nevedela som si to dosť dobre predstaviť, ale však máme ešte čas a niečo vymyslíme, veď spočiatku postačí mobilná kolíska (veľmi šikovná vecička).
Neskôr sme uzavreli s dievčatami dohodu na jeden rok, že nám vrátia spálňu a budú spávať v obývačke. Prečo iba na rok? Lebo dievčatá sa ťažko lúčili so svojou izbou a po roku sme mohli a aj museli riešiť veľkú posteľ pre novú nájomníčku. Však za rok niečo vymyslíme...
Aj sme vymysleli a toto riešenie sa im páčilo ešte viac ako to predošlé. Manželské postele dostali zbohom a nahradila ich jedna poschodová posteľ a jedna váľanda. Kúpil sa nový koberec a baby sa tešili z novej izby...
Máme to takto doteraz, ale...Teraz máme už dve miesta navyše, lebo deti začali študovať a pomaly sa mi rozchádzajú. Už sa teším na Vianoce, keď budeme zasa všetci spolu!
Mať veľkú rodinu je príjemné. Nehovorím, že ľahké alebo bez námahy, či starostí... Ale ktosi múdry povedal: „Len to, čo niečo stojí, za niečo stojí." A je to pravda.
