Pár dní pred Vianocami manžela rozbolelo veľmi brucho. Skôr, ako navštívil lekára, sám si určil diagnózu - slepé črevo. Lekár len potvrdil túto diagnózu a poslal ho do nemocnice. Vzal teda auto a odviezol sa tam sám. Nedal nič na moje námietky, že veď ja ho odveziem.
Bežala som ešte kúpiť pár vecí, čo potreboval do nemocnice, aby som mu ich zaniesla. Operáciu neodkladali a ja som prišla práve, keď ho privážali zo sály. Ležal tam bezvládne na vozíku... Veľmi divný pocit - bol tu, a predsa nebol! Nevedela som si predstaviť, že by tu naozaj nebol! Hrozná predstava! Sama so štyrmi deťmi, bez jeho podpory a pomoci! Zrazu som si uvedomila, že to, čo mi príde ako každodenný stereotyp, je čosi vzácne!
Dala som mu veci na izbu a išla domov. Vzápätí som volala do nemocnice, ako sa má. Už sa prebral...
Prišiel štedrý deň. Chystali sme všetko spolu s deťmi a oni každú chvíľku spomínali ocka: „Toto by ocko urobil tak... ocko by povedal to či ono... to bola ockova robota... kedy príde ocko..."
Ja som ich zahriakla: „Nehovorte o ňom, akoby nebol! Veď on čoskoro príde!"
Jedna vec mi však bola jasná. Ocko deťom chýbal... musia ho mať veľmi radi!
Na druhý deň (25.12.) telefonujem do nemocnice a pýtam sa na jeho zdravotný stav. Všetko je v poriadku...
„A nemohol by ísť domov, veď sú Vianoce?"
„Prečo nie! Ak máte odvoz a príde o tri dni na kontrolu..." povedal lekár.
„Huráááá! Ocko príde!" tešili sa deti, keď počuli tú správu.
A tak som priviezla ocka z nemocnice domov, aby sme mohli stráviť spolu Vianoce, veď má byť predsa rodina spolu.
Ocko, sme radi, že ťa máme a že si s nami!
