Ale nie je jediná, ktorej nedá pokoj, že mám viacej detí... Niektorí si pomyslia svoje, iní hodia nepríjemnú poznámku... Ale žiadna sa nevyrovná tej, čo mi povedala moja obvodná lekárka: „Štvrté dieťa? To je nezodpovednosť!...“ A nasledovala prednáška o nezodpovednosti – samozrejme tej mojej. Onemela som od údivu, o čom to hovorí! Naozaj som v tej chvíli nevedela, čo povedať. A preto dnes, po rokoch, chcem pani doktorke odkázať: Nie som nezodpovedná!
Je nezodpovedné prijať svoje dieťa, hoci je štvrté v poradí?
Je nezodpovedné venovať sa mu presne tak ako keby bolo prvé... druhé... tretie...
Je nezodpovedné, keď mu nekúpite každú hračku alebo čokoládku, ktorú si zaželá?
Je nezodpovedné, keď nosí oblečenie po súrodencoch?
Je nezodpovedné vychovávať naraz viacej detí? (A čo škôlky?)
A vôbec – môže nezodpovedná matka vychovať zodpovedné dieťa? A moja štvrtorodená dcéra zodpovedná je! Nielen preto, že nosí samé jednotky. Nielen preto, že mi pomáha v domácnosti a pri výchove mladších súrodencov... Nielen preto, že to hovorí jej triedna učiteľka...
Paradoxne odsudzuje nezodpovednosť svojich spolužiakov, ktorým musí neustále vysvetľovať učivo, či skenovať vlastné poznámky... Nie, nie je dokonalá. Často sa nahnevá a sem-tam z jej úst vykĺzne nejaké neprimerané slovo. Od malička musím formovať jej vzdorovitú a tvrdohlavú povahu. Teraz, keď je už veľká, musí na sebe popracovať už sama...
Dnes prišla zo školy celá vzrušená, že mi musí niečo povedať a mávala pritom akýmsi papierom. Bol to návrh na štipendium v zahraničí...
„Čo? Kde? Do Nemecka alebo do Rakúska? A to už ako?“ nechápala som.
„No, to sa ponúka žiakom so sociálnym štipendiom, ktorí majú dobré výsledky a ovládajú jazyk.“
„To akože na rok do cudziny a zadarmo?“ – nemôžem uveriť.
„Neboj, ešte musia prísť previerky a potom výber... Pustila by si ma?“
„Hm. Prečo nie? Je to príležitosť...“ hovorím zamyslene, hoci už teraz mi je za ňou smutno.
Dnes som si uvedomila, že som na ňu hrdá. A nielen dnes. Vážila som si ju, už keď som ju nosila pod srdcom, aj vtedy, keď sa narodila a pozerala na mňa tými rozkošnými čiernymi očkami. Už pri budovaní „kočíkovej kariéry“ som si všimla jej výnimočnosť. V šiestich mesiacoch liezla a v desiatich sama chodila. Od prvej triedy bola na seba prísna a išla tvrdohlavo za svojim cieľom. Má veľa kamarátok, ktoré ju majú rady. A momentálne i chlapca, ktorý oceňuje to, aká je.Som na ňu hrdá nielen pre jej úspechy, ale hlavne preto, že je moja dcéra!
A takto by som mohla hovoriť o každom svojom dieťati, lebo každé je jedinečné...
Už nestretávam onú pani doktorku, ktorá ma učila o zodpovednosti. Ktovie, možno teraz učí niekoho iného. Myslím, že mňa to učiť netreba. Ja som prijala svoje materstvo zodpovedne. A čo koho do toho, koľko mám detí! Pýtam si od vás na chleba, alebo vás moje deti obťažujú? Dúfam, že nie! Možno vás obťažuje len tento môj blog... Ľahká pomoc, nečítajte ho!