Štefan Vlk (1905 – 1975) prišiel do Detvy z považskej dedinky Drahovce. Bol kostolníkom. Žil sám v malej izbičke pod vežou vo veľmi skromných podmienkach. Pomáhal dedinčanom na statku i v domácnosti – hlavne menšími opravami. Bol horlivý katolík a často aj iných povzbudzoval k viere.
Raz sa zapojil do rozširovania náboženských letákov, ktoré sa v tom čase pokladali za protištátne, a tak sa dostal pred súd a do väzenia. Vystriedal niekoľko väzníc, pretože nevedeli čo s ním. Že prečo? Lebo nechcel poslúchať. Odmietal prácu v nedeľu a všetko čo nebolo v súlade s jeho svedomím. Za to dostal korekciu – samotku alebo hladovku. Hoci iných takýto trest privádzal do šialenstva, on bol spokojný. Ba ešte si pýtal: nie 5 dní, ale 10 – potrebujem na duchovné cvičenie.
Pri výsluchu ich dráždil otázkami: „ A to vám mám povedať bez mučenia? Kde máte mučiace nástroje...“ Myslel to vážne, lebo bol pripravený za Krista položiť život. Keď nemal práve žiaden trest, hovoril, že tam zlenivie, že sa má príliš dobre, že tam priberie a pod. Zvláštny človek.
Keď ho raz dozorca videl v cele, ako sa kľačiac modlí, zabúchal mu. Opakoval to tri razy a on nič. Otvoril celu a zakričal: „Pozor!“ Ani sa nepohol. Po chvíli pokojne vstal. Keď sa ho dozorca pýtal, čo to má znamenať, on mu vysvetlil: „Mne je Pán Boh prednejší ako vaše pozor!“ Dostal za to zvyčajný trest. Keď už bol neviemkoľkýkrát u hlavného dozorcu pre jeho neposlušnosť a znova si pýtal vyšší trest, dozorca sa rozčúlil: „Žiaden trest nedostanete! Pre vás by bol asi najväčší trest, keby sme pred vás prestreli stôl plný jedla a nútili vás ho zjesť.“ Odvtedy mu viacej tolerovali jeho správanie, lebo si s ním nevedeli rady. Napokon ho pustili na amnestiu.
To je len veľmi krátky náhľad do jeho života. Opýtajte sa ľudí, ktorí ho poznali...