„Ďakujem, sestrička,“ odpovie krátko a berie lyžičku do roztrasenej, ale tej zdravšej, ľavej ruky.
Potom podídem k druhej posteli, kde dožíva pacient s rakovinou. Tiež starý pán. Položím tanier s polievkou na stolík a poviem:
„Vás prídem o chvíľu nakŕmiť, dobre?“
Neodpovedá, len smutne pozerá.
Medzi dverami ešte dodám:
„Dnes sa kúpete. Obaja!“
„S vami hocikedy, sestrička,“ povie pán Milan a vracia mi môj úsmev.
Najprv som okúpala stuhnuté telo starého pána, čo sa nevedel sám najesť. Jojkal pri každej príležitosti, ale napokon sme to zvládli.
Izba bola dosť malá, takže manipulácia s vozíkmi sťažená, preto som musela pána Milana vyviezť do chodbičky. Kým kolegyňka dokončievala prvého dedka, ja som stála pri pánovi Milanovi a čakala.
Ten mi začal hladkať ruku a bozkávať ju. Hovoril pritom niečo o zlatých ručičkách a že sa mu páčim.
Usmiala som sa, ale ruku som si radšej vymanila.
Keď prišiel rad na neho, ocitli sme sa sami v kúpeľni. On sedel nahý na karende (vozík na umývanie) a ja som stála nad ním s namydlenou hubkou v ruke. Voda mu stekala po zošúverenom stareckom tele a mojej gumenej zástere. Čľapot vody vytváral nezvyčajnú kulisu pre náš rozhovor.
Dedko odrazu zahlásil:
„Sestrička, mám vás rád. Vydajte sa za mňa! Mám veľký dom, bolo by nám spolu dobre.“
Schuti som sa zasmiala a opýtala sa ho:
„Koľko máte krížikov, ujo? Osem?“
Prikývol.
„To by asi nefungovalo.“
„Škoda,“ povedal sklamane.
A ja aby som nadľahčila situáciu, spýtala som sa ho:
„Akože by ste ma objímali s tou chorou rukou?“
On nezaváhal, schmatol ma tou zdravou a s víťazným úsmevom povedal:
„Takto!“
Zvýskla som od prekvapenia, on povolil zovretie a ja som sa začala smiať. Skutočne mi to urobilo dobrú náladu. Ponuku na sobáš nedostávam často.
Keď som o tom povedala ostatným sestrám na inšpekčke, tiež sa smiali. Keď zistili, o koho ide, tak to okomentovali, že je to starý záletník. A jedna mladá praktikantka to vzala z inej stránky:
„Mali ste si zistiť, či je bohatý!“
Tak toto mi skutočne nenapadlo. Ktovie, možno som premárnila skvelú príležitosť.
