Prípad rozviazaných šnúrok a poľského kamionistu

Autor: Daniela Nemčoková | 18.2.2013 o 13:43 | Karma článku: 9,59 | Prečítané:  1424x

„Pani, máte rozviazané šnúrky na topánkach,“ osloví ma na ulici starší pán. „Nemám,“ poviem krátko a idem ďalej. Situácia sa zopakuje, keď prechádzam vrátnicou do práce.  Ujo esbeeskár mi podá kľúče od mojej „kancelárie“ a povie: „Zaviažte si šnúrky, aby ste sa nepotkli!“ Usmejem sa a odpoviem: „Nie sú rozviazané, len pridlhé.“

Keď ma upozorní asi šiesty pán za týždeň, naštvem sa, vezmem nožnice a jediným šikovným pohybom nožníc prípad rozviazaných šnúrok vyriešim. Bodaj by som takto ľahko vyriešila všetky prípady nevyžiadaných rád.

Viem, že sa nemôžem hnevať na týchto milých ľudí, veď mi chcú dobre. Ako všetci priatelia a známi, ktorým sa zdôverím s akýmkoľvek malicherným problémom. Zaujímavé, že prevažne muži majú túto tendenciu, hoci aj babských receptov je dosť.

Vezmime si také šoférovanie. Ukážte mi šoféra, ktorý si dá kecať do šoférovania. Nerobila som to ani svojim štyrom dospelým deťom s čerstvými „papiermi“, tak prečo niekto cíti potrebu robiť to mne, hoci som si robila vodičský vtedy, keď sa syn „pozeral“ na volant ešte cez moje brucho?

Moje zvyčajné usmernenie takéhoto dobráka je:

„Keď niečo nebudem vedieť, tak sa opýtam. A teraz buď ticho a ozvi sa len v ohrození života!“

Moja mama je zvláštna kategória. Máme pekný vzťah a idem za ňou, keď si s niečím neviem rady. Vypočuje ma, pridá svoju mienku a vlastné skúsenosti a napokon povie: „Urob, ako myslíš! Čokoľvek by som ti poradila, aj tak by si urobila po svojom, lebo si tvrdohlavá.“

Chvalabohu, že som, pomyslím si. A som rada, že nenástojí. Možno sa aj bude trápiť. Je mi však jasné, že neexistuje iný človek, pri ktorom som si taká istá tým, že mi chce dobre.

Večer si otvorím knižku od Evy Borušovičovej s názvom „Urobím všetko, čo sa dá“ a chcem si prečítať ďalší príbeh. Už názov je zaujímavý: „Všetci chcú vaše dobro. Nedajte si ho vziať!“ Žeby aj ona mala rozviazané šnúrky? Čítam ďalej nasledujúci citát, od ktorého sa jej príbeh odvíja:

„Najistejší spôsob, ako zošalieť, je strkať nos do cudzích záležitostí, a najrýchlejší spôsob, ako sa uzdraviť a stať sa šťastným, je starať sa sám o seba.“

Už to slovné spojenie „strkať nos“ vyjadruje neopodstatnený záujem o problémy iných. Ten opodstatnený som našla v inom jej príbehu.

Išlo o uviaznutého poľského kamionistu uprostred noci v malej dedinke východného Slovenska. Vyľakala ho vynorivšia sa postava staršieho pána v pyžame s baterkou v ruke. Ujo ho šikovnými gestami navigoval, aby ho odtiaľ za pár minút dostal .

A kým odoznievalo v zimnej noci šoférovo „Dzienkuje“, dedko sa šuchtavým krokom spokojne odoberal k vyhriatej posteli, ktorú opustil dobrovoľne, aby „strkal nos“ do cudzích záležitostí a dával nevyžiadané rady.

Tak ako je to teda? Dávať či nedávať rady? Túto dilemu môže vyriešiť jediná ľudská vlastnosť a voláme ju EMPATIA.

Na záver jedna nevyžiadaná rada odo mňa: „Skôr, ako sa rozhodneš radiť, zváž, či ten človek o tú radu stojí! Ak nie, nechaj ho žiť po svojom!“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?