Bolesť - nepríjemná spoločníčka, dobrá učiteľka

Autor: Daniela Nemčoková | 28.2.2012 o 8:11 | (upravené 28.2.2012 o 8:23) Karma článku: 12,02 | Prečítané:  1105x

  „Zomrel som 18. Januára 1989. O niekoľko minút sa na miesto nehody dostali záchranári. Keď mi nenahmatali pulz, vyhlásili ma za mŕtveho. Prikryli ma plachtou, aby som nepútal pozornosť okoloidúcich, kým oni budú prezerať zranenia ostatných." Takto začína rozprávať svoj nevšedný príbeh Don Piper.  

„Keď sa prirútil nákladiak a prešiel rovno po mne, zničil kapotu auta a palubná doska mi spadla na nohy. Pravú mi rozmliaždila. Ľavá noha sa rozletela na dva kusy medzi sedadlo a palubnú dosku. Ľavú ruku som mal vykĺbenú nad hlavou a hojdala sa vzadu nad sedadlom...“

Pri čítaní jeho príbehu ma napĺňala hrôza. Ako toto mohol niekto prežiť? Nič tomu nenasvedčovalo, a predsa...

Keď jeho priateľ prišiel na miesto nehody a Don sa začal hýbať, snažil sa privolať neďaleko stojaceho záchranára. Neveril mu.

„Ten muž je mŕtvy, nemá pulz, sám som to kontroloval.“

„On žije, verte mi!“

„Videli ste ho? Toto nemôže nikto prežiť!“

Keď tento muž videl, že záchranár chce so sanitkou odísť, povedal:

„Ak sa teraz hneď nepôjdete na neho pozrieť, ľahnem si na cestu, takže ma budete musieť prejsť, ak chcete odísť!

Záchranár s nevôľou pristúpil k Donovi a keď mu nahmatal pulz, urobil poplach a všetko pre jeho záchranu. V sanitke aj v nemocnici bojovali o jeho život, nikto nevedel, či to prežije.

Lekári zliepali jeho telo ako skladačku. Do jeho záchrany, liečby a „návratu späť“ sa zapojilo nespočetné množstvo ľudí. Napodiv nemal vnútorné zranenia, no ruka a nohy sa hojili veľmi pomaly. Viackrát dostal infekciu. Celý rok mal na stehennej kosti kovový fixátor, akýsi „naťahovač kostí“, ktorý mu mal pomôcť, aby mu dorástla chýbajúca kosť. Každý deň prišla sestrička a pootočila skrutku na ňom, čo spôsobilo ďalšiu bolesť. Dávali mu morfium, ale potrebná úľava sa dostavila len na chvíľu. Táto neznesiteľná vlna bolestí mu nedovoľovala spať, hýbať sa ani myslieť. Mal len jedno želanie: zomrieť. Lenže láska jeho blízkych ho „donútila“ žiť.

Napokon sa vyliečil, naučil sa chodiť, ale musel žiť s určitými obmedzeniami.

So záujmom som sledovala vývoj jeho osobnosti. Pred nehodou to bol silný muž, ktorý pomáhal iným. Trvalo mu dlhšie, kým sa naučil prijímať pomoc od druhých. Vlastne až na naliehanie priateľa sa začal meniť. Povedal mu:

„Prečo si k ľuďom zlý? Nevidíš, že ti chcú pomôcť? Tak neodmietaj ich záujem, lebo ich tým zraňuješ.“

Don nemal v povahe niečo od ľudí chcieť, vždy si vystačil sám. Jednoducho ich nechcel obťažovať. Na otázku, či niečo nepotrebuje, mal pripravenú vždy tú istú odpoveď:

„Nie, ďakujem, nič nepotrebujem.“

Nikdy ho pritom nenapadlo, ako sa cíti ten druhý človek. Vtedy si uvedomil, aký je egoista. Preto sľúbil priateľovi, že sa pokúsi to zmeniť.

Podarilo sa mu to až na tretí deň, keď ho navštívil jeden mladík. Keď sa ho spýtal, či niečo nepotrebuje, odpovedal:

„Keby si mi priniesol nejaký časopis...“

Nestihol to dopovedať, keď chlapec vybehol z izby. O chvíľu priniesol za náruč časopisov. Šťastne sa usmieval, lebo bol prvý, ktorého Don o niečo požiadal. Ten, keď listoval v časopisoch, rozmýšľal, ako málo stačí, aby niekoho potešil. Jeho priateľ mal pravdu. Pomôcť inému je rovnako dobré, ako dovoliť, aby niekto pomohol jemu.

Možno práve v jednom z týchto časopisov našiel príbeh slepca, ktorý mu tiež poskytol iný pohľad na život. Ten slepec mal veľmi dobrého priateľa, ktorý mu hovoril pravdu, namiesto toho, aby ho ľutoval. Povedal mu:

„Vzchop sa! Teraz sa tvoj život zmení, lebo nemôžeš robiť mnoho vecí, ktoré si robil. Lenže život ide ďalej. Poradím ti: Urob si teraz zoznam vecí, ktoré ešte môžeš robiť ako slepý.“

"Nie, to nemá význam." Takto sa sprvu bránil.

„Prosím ťa, urob to pre mňa!“ naliehal na neho.

A tak to skúsil.

O niekoľko dní sa stretli. Jeho slepý priateľ žiaril. Bol to zlom v jeho pohľade na život.

Zamyslela som sa. Prečo viac myslím na to, čo nemám? Na to, čo mi akože chýba k šťastiu? Možno by som si aj ja mala urobiť zoznam možností, ktoré mám. Ten môj zoznam by bol iste dlhší, ako zoznam slepca z príbehu. Nemám ani také fyzické obmedzenia ako Don. Som na tom omnoho lepšie.

Pamätám si na podobné zistenie, keď som ako dieťa chodila na prázdniny k starým rodičom. Starú mamu bolievali nohy. Pri jednej návšteve sa jej stav podstatne zhoršil a starý otec mal tiež nejaké zdravotné problémy. Obaja boli ešte vtedy pomerne mladí, stará mama pracovala v predajni mäsa. Chodenie po schodoch bolo pre ňu veľmi namáhavé. Rada som im vtedy pomáhala s domácimi prácami. Nielen preto, že som ich mala rada a bolo mi ich ľúto, ale pri spomínanej prázdninovej návšteve som si uvedomila, aký dar je chodiť. Pamätám si, ako som behala, skákala a tancovala len tak sama pre seba, lebo som sa tešila z toho, že ešte môžem.

 

„Nič nedokáže zabrániť človeku, ktorý má správny vnútorný postoj, aby dosiahol svoj cieľ; nič na svete nedokáže pomôcť človeku so zlým vnútorným postojom.“ (Thomas Jefferson)

„Ak neviete, že nemôžete, potom môžete. Ak neviete, že môžete, potom nemôžete. (Gene Landrum)

„Existuje niečo, čo viete, ale vy neviete, že to viete. Len čo zistíte, čo už viete, ale neviete, že to viete, potom môžete začať. (Milton H. Erickson)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?