Pani M. mala život vcelku bezstarostný. Vydávala sa mladá a mala dobrého muža. Občas si pošomrala na neho pre jeho chyby alebo sa pochytili, ako to už býva.
0sud bol k nej skúpy čo sa týka detí.
„Nechceli ste si osvojiť nejaké dieťa?" pýtam sa jej pri priateľskom rozhovore.
„Aj sme o tom uvažovali, ale odradila ma kamarátka. Ona pracuje s deťmi z domova. Každé z nich je problematické. Nemali sme odvahu na to."
„Neprekážala vám samota?"
„Nie, mám psíka. Ten mi robí spoločnosť aj po manželovej smrti."
„Je to už dávno, čo zomrel?"
„Tri roky. Ale on vôbec nemusel zomrieť, keby ma počúval. Hovorila som, aby tam nešiel... Viete, on rád rybárčil. Chodieval aj do zahraničia s kamarátmi. Chcel ísť do Nórska, bol tam už viac krát, ale ja som sa vždy bála."
„Čo sa vlastne stalo?"
„Bola búrka. Prišli veľké vlny a loď narazila o skalu a prevrátila sa."
„A ostatní?"
„Ostatní prežili. Môjho muža hľadali niekoľko hodín a vytiahli ho mŕtveho. Keď mi to oznámili, stále mi chodila po rozume jedna otázka: „Prečo práve on?" Ale na ňu nedostanem nikdy odpoveď.
„Chápem..."
„Neviete si predstaviť, aké som mala potom problémy kvôli prevozu tela. Keď mi povedali, čo by ma to stálo, radšej som ho nechala pochovať tam. Takže ani kytičku na hrob mu nemôžem dať."
„To je smutné, ale napriek tomu vás vidím stále sa smiať. Ako ste sa s tým dokázali vyrovnať?"
„Zo začiatku to bolo ťažké. Zdalo sa mi, že len odišiel a otvorí dvere a vráti sa. Uvedomila som si však, že sa to už nikdy nestane. Ale človek musí žiť ďalej a prijať to, čo nemôže zmeniť. Mám ešte priateľov a psíka, o ktorého sa starám. Treba sa tešiť zo života. Čo by mi to pomohlo, keby som chodila mrzutá a zamračená."
Pani B. je tiež milá a zhovorčivá. Stačí malý podnet a sama mi začne rozprávať o svojom živote. Keď spomenula svojho postihnutého muža, nebolo v jej hlase cítiť trpkosť. Ťažký život sa jej možno vryl do vrások alebo striebristých vlasov, no nevzal jej prívetivosť a pokoj. Usmievala sa aj teraz, keď hovorila:
„Viete, on je alkoholik. Je síce po mozgovej porážke na pravú stranu postihnutý, ale do krčmy ešte zájde pomaličky o paličke."
„Ako ste vydržali život s alkoholikom?" pýtam sa jej.
„No, on taký nebol. Staral sa o rodinu. Začal piť až keď deti odrástli. Nemal zlú povahu, neubližoval mi, tak sa to dalo vydržať. A čo už teraz, keď sa nevie o seba postarať, nemôžem ho nechať. Veď sme prežili aj pekné veci."
„Máte môj obdiv, neviem či by som to ja zvládla."
„Mám deti, keď treba, pomôžu mi. A veru si aj idem kde chcem. Rada cestujem a nemám výčitky. Postarám sa o neho, navarené má. To je jeho problém, že pije, ja ho tam neposielam. Ničí sám seba, ale zato ja nemôžem."
Hovorí to s ľahkosťou. Naozaj sa netrápi. Toto už má asi za sebou. Jednoducho sa s tým naučila žiť.
Neviem, ktorá je na tom horšie. Asi ani jedna. Pretože nepatria do kategórie sebaľutujúcej sa starnúcej ženy, nervóznej a ufrflanej, ako to často môžeme vidieť. Nepoznajú odpoveď na otázku „prečo?" ale vedia ako.
Tu platí to, čo niekto múdry povedal: „Naše starnutie je také, ako náš život."