reklama

Fascinujúca tma

Sedím v rýchliku na trase Zvolen - Žilina. Tešila som sa na tieto dve hodinky, ktoré budú len moje. Nikto ma nebude rušiť a ja sa môžem venovať písaniu. Doma si musím ten čas kradnúť, alebo si privstať, keď chcem písať.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Zvládla som jednu kapitolu. Slnečný deň sa mi chce nasťahovať do kupečka. Nie však na dlho, o chvíľu ho vyhnala tma z tunela. Ach áno, toto je tá najkrajšia trasa, ktorou som ako dieťa často cestovala ku krstným. Srdiečko mi poskočilo od krásnej nostalgie z detstva. Pritlačila som líce na sklo okna, ktoré sa nijako nelíšilo spred desaťročí. Vždy sme sa so sestrami hádali o najlepšie miesto pri okne. Vyhrala tá, čo videla približujúci sa tunel. Potom ostatným hlásila: „Už ide!" Čo na tom, že tam stál možno od čias Márie Terézie. „Išiel nám v ústrety" tak sme to vnímali. Vtedy sme my ostatné výskali od radosti. Hrali sme sa rôzne hry. Stopovali sme dĺžku aj počet tunelov. Prim držal 6-minutový. Často som rozmýšľala o tom, koľko námahy to muselo stáť ľudí, kým vyvŕtali dieru do toho kopca. Zvlášť na tomto úseku, ktorý by som nazvala „tuneloviskom".

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Odložila som notebook a zasnívala som sa. Aký krásny bol detský svet. Ako sme sa dokázali tešiť z obyčajných, pre nás však výnimočných vecí. Fascinovala nás tunelová tma.

Kládli sme mame tisíc otázok.

„Prečo sú tam tie biele kľukaté čiary?"

„Prečo vlak húka zakaždým, keď ide do tunela?"

„Ako rušňovodič vidí kadiaľ má ísť?"

„Čo keď vypadne elektrika?"

„Prečo nepostavili koľajnice pomedzi kopce?"

Pamätám sa, ako som sa vždy tešila na cestu vlakom. A ostalo mi to doteraz. Veď aj dnes som dala prednosť vlaku. A túto moju lásku som preniesla aj na deti. Výlet vlakom bol pre ne vždy odmenou. Autom sme sa odviezli len ku stanici. No, nebolo to často, ale o to vzácnejšie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Aj teraz hľadím do tej čiernej tunelovej diery tým fascinujúcim pohľadom. Pripomína mi môj život. Ako často som bola v takejto tme. Ako som sa cítila, keď za jedným tunelom nasledoval druhý? Na tento druh tmy sa človek neteší. Mihajúce biele čiary po boku tunela naznačujú, že tunel niekde končí. Vpredu je malé svetlo, ktoré sa zväčšuje, kým sa vlak znova neocitne v slnkom prežiarenej zelenej krajine. Niekedy uštedrí aj výhľad do doliny.

Pretože keď sme v nej, nedokážeme oceniť, čo máme, lebo je to samozrejmé. Treba nám vojsť do tunela, pocítiť tú neistotu, strach či tu snáď neuviazneme a čo by bolo keby... Nemusím mať klaustrofóbiu, aby som si to nevedela domyslieť. Aj vtedy, ako dieťa, som premýšľala nad tým, ako sa môže cítiť zavalený baník bez možnosti úniku. Tá možnosť tu je, ale on možno nevie niekedy, ktorým smerom kopať. Vtedy sa musí spoľahnúť na iných, ktorým na ňom záleží. Tak ako v živote, keď nevieme ako ďalej.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dorozjímala som a znovu otváram notebook. Rozhodla som sa svoje myšlienky zhmotniť a podeliť sa s vami o túto fascinujúcu tmu.

Daniela Nemčoková

Daniela Nemčoková

Bloger 
  • Počet článkov:  125
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Som obyčajná žena-matka veľkej rodiny. Zoznam autorových rubrík:  detivieraosobné príbehypríbehy inýchsocializmuspostrehySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu