Keď som ešte nemala vlastné deti, sledovala som mladé mamičky, ako doslova vliekli celkom maličké deti do škôlky či do jasieľ... Mama urobila jeden krok a oni tri... Niekedy sa mi zdalo, že sa ani nedotýkalo zeme... Mlčanlivé, rozospaté, niekedy uplakané... Vtedy som si hovorila, že ja taká nebudem... Veď dieťa nechápe svet dospelých, to my máme chápať jeho...
Neznamená to, že sa mu budem vo všetkom podriaďovať, ale skôr chápať a vysvetľovať... Aby sa učilo odo mňa, ako funguje realita... Deti sú veľmi vnímavé, oni tú realitu do seba priam nasávajú. Práve tým sú výnimočné... Vidia to, čo my nevidíme. Prežívajú každý moment intenzívne... Viete, prečo chodia tak pomaly? Lebo chcú všetko dôsledne prežiť. Žijú pre prítomnosť. Všimnú si každý kvietok, každý vzácny kamienok, ľudí okolo seba... Minulosť ich netrápi, rovnako ako budúcnosť, žijú tu a teraz!
Hľadia na svet s otvorenými očami a pomenúvajú veci pravým menom...
Keď idete napr. po ulici a oproti ide mladý muž na vozíčku, dieťa sa vás nahlas opýta:
„A ten ujo prečo nechodí, keď je mladý, ale sa vozí...? On je chorý? A čo mu je?" Pre nás dospelých je to trapas, pre dieťa - niečo prirodzené...
Alebo:
Keď som medzi prezliekajúcimi deťmi v šatni v škôlke, tiež sa môžem niečo dozvedieť. Jeden chlapček takto všetkým rozprával, že sú s mamou sami a prečo ocko odišiel, kde býva a ako sa má... Mama to vzala športovo a okomentovala: „Tak už v tom máte jasno..." Hovoria pravdu.
Obdivujem na deťoch ich nefalšovanú radosť a spôsob, ako ju vedia vyjadriť. Jednoducho sa vám hodia na krk, keď sa objavíte vo dverách... Ani nemusí povedať, že vás ľúbi...
Nedávno, keď napadol prvý sneh, tak dlho očakávaný, malá, len čo vyšla von, začala bláznivo pobehovať a kričať: „SNEEEEH!"
Uvedomila som si to, aj keď sme boli spolu na plavárni... Hrali sme sa na preteky v plávaní (ona so svojím kolieskom)a veľa sme sa pri tom nasmiali... A ak by som v tej chvíli mala nejaký mráčik na duší, určite by sa rozplynul, lebo táto úprimná radosť musí človeka strhnúť... Vtedy som sa zamyslela, s koľkými ľuďmi sa môžem takto smiať... Už ste si to niekedy uvedomili? Prečo sa s niekým spolu smejete a s iným nie...?
Všimli ste si zaľúbené páry? Nemusia sa ani pusinkovať, ale z toho, ako sa spolu smejú je zrejmé, že sa majú radi...
Alebo keď mala narodeniny. Odpočítavala dni v kalendári a keď nastal deň „D" a ona sa ráno zobudila, posadila sa na posteľ a povedala: „Mám dnes narodeniny, šesť rokov... SIX!" a celou cestou do škôlky si pospevovala...
Deti sa nikdy neprestanú pýtať... Hľadajú primerané odpovede a neustále skúmajú... Neuspokoja sa s dosiahnutým, ale stále chcú čosi viac... Jednoducho neobsedia, obrazne aj doslova. A tiež nedajú sa tak ľahko odradiť... Dospelý skôr stratí chuť na niečom trvať, ako dieťa...
Alebo tiež dokážu požiadať o pomoc a nehanbia sa priznať, že niečo nevedia sami urobiť. Potom to skúšajú dovtedy, kým sami nad sebou nezvíťazia.
Alebo tá detská dôvera. Visia na každom vašom slove... Alebo keď nemôžu zaspať alebo majú zlý sen, stačí im strčiť sa k rodičom pod paplón a cítiť ich blízkosť, aby sa nebáli. Takú majú k nim silnú dôveru. Beda, ak ju rodič sklame...
Obdivujem tiež ich fantáziu. Aj keď sa naučia oddeliť realitu od rozprávky, sú veľmi kreatívne. A ja môžem s touto ich predstavivosťou pracovať. Napríklad máme jeden most, o ktorom si predstavujeme, že je veľryba. Má vyplazený jazyk a my pomaličky ku nej kráčame a ona akoby ku nám plávala, až kým sa nedostaneme do jej útrob... Táto „rozprávka" mi vždy pomohla odpútať ich pozornosť od dlhej cesty pešo, ktorú museli pritom prekonať...
Takže, keď mi niekto chce vynadať a použije výraz: „Si ako malá." Tým ma vlastne vyznamenal. Pre mňa to znamená, že nič nehrám a že môžem byť taká, aká som...
Ak sa niekomu zdá, že som ako dieťa, tak nech! A možno v niektorých veciach ani nechcem dospieť...
